Volám sa Tomáš Herman a prvýkrát som bol na kurze spoločenských tancov, keď som mal 20 rokov. Po tejto hodine prišla krutá pravda.

Zistil som, že nemám na tanec vôbec žiadne predpoklady a síce, tanečný, pohybový, ani rytmický talent. Aj keď som danú informáciu pochopil, nohy vôbec nespolupracovali. A na hudbu? To bolo pre mňa nemožné. Nechcel som to len tak zabaliť a tak som začal aplikovať tri tipy:
1. Po hodine som si zapísal všetky informácie, ktoré som si zapamätal.
2. Tieto informácie som začal ešte v ten deň aplikovať do praxe postupne, keďže som mal týždeň času.
3. Aby som si spravil na tanec pozitívny návyk, išiel som do toho s úsmevom na tvári.

Po dvoch mesiacoch, keď kurz končil, prišla za mnou lektorka Zuzka a opýtala sa ma niečo, čo zmenilo môj život od základov: „Tomáš, vidím, že si sa počas kurzu zlepšil a ženy s tebou rady tancujú. Nechceš sa pridať k profesionálom?“ V tú chvíľu som sa cítil, ako by som práve vyhral miliardu Eur. S radosťou a pokorou som Zuzke odpovedal: „Bude mi potešením pripojiť sa k profesionálom.“

Začiatky u profesionálov boli veľmi ťažké. Učenie sa nových choreografií, nové figúry zamerané hlavne na techniku a precízne vedenie partnerky. A to všetko skĺbiť na hudbu. Úvod bol u mňa zlomový, pretože sa mi začali vynárať myšlienky: „Som tu správne? Čo tu robím? Veď na to nemám. Pozri sa, ako tancujú ostatní. Oni sú úplne iná liga ako ty!“

A po troch mesiacoch som sa ocitol na prvej súťaži. Vedel som, že skončím medzi poslednými a tak sa aj stalo. Prehra, v ktorej som videl výhru v tom, že som vedel, na čo sa mám sústrediť a pracovať na tom. Začali aj prvé individuálne hodiny s lektormi, kde som začal dostávať hodnotné informácie, ktoré som potreboval. Začal som ísť hlbšie do tanca, do tanečného zmýšľania a žitia.